Slávnosti mesta sa konajú 9.
mája, kedy sa velebí Sv. Mária z Marina (časť mesta), patrónka Vieste. V
tomto období si všetci Viestanci pripomínajú osobnosť, ktorá po stáročia
predstavuje náboženský a spoločenský symbol.
Podľa legendy drevenú sochu Panny z Merina našli rybári na pláži Scialmarino
po búrke. More vtedy doplavilo na breh zvyšky stroskotaných lodí a s nimi aj
sochu vyrezanú niekedy v 14. alebo 15. storočí.
Sochu najskôr umiestnili v kostole Sv. Márie z Merina a neskôr premiestnili
do Katedrály, kde po ničivom požiari z 31. augusta 1480 zostala zázračne
nedotknutá. Obyvatelia ju preto začali vyznávať ešte viac a v samotnej
Katedrále jej venovali vlastnú kaplnku. Socha je zaujímavá nielen z
umeleckého hľadiska, má aj historický a teologický význam. Ako v prípade Sv.
Juraja, názov aj pôvod spájajú mesto s Orientom, Byzantskou ríšou a
pravoslávnymi Grékmi.
Oslavy Sv. Márie majú presný harmonogram. 30. apríla ráno, vo vyzdobenej
Katedrále premiestnia sochu z kaplnky na hlavný oltár. Vo sviatočný deň po
oslave v Katedrále sochu, spolu s ostatnými svätými, vynesú na procesiu,
vedenú biskupom a kapitulou. Za nimi kráčajú predstavitelia ostatných
kongregácií s príslušným duchovným na čele. V sprievode nasledujú hudobníci,
predstavitelia mesta, vojenský zbor a organizačný výbor. Oficiálny sprievod
uzatvára kríž a duchovní predstavitelia. Biskup nesie relikviu závoja a
rúcha svätej a rehoľníci nesú na pleciach samotnú sochu. Vitrína, v ktorej
je socha umiestnená je veľmi ťažká, preto sa bratia opierajú o palice a
uprostred hlavného korza sa vystriedajú. Sprievod sa rozchádza, všetci
duchovní zdravia Madonu, ktorú na pleciach pútnici odnášajú do kostola v
Merine. Trasa ich cesty je presne vyhradená a keď prechádzajú pobrežnou
cestou, sochu otočia tvárou k moru na znak požehnania. Počas celej procesie
a púte sa mestom ozývajú modlitby a náboženské piesne recitované a spievané
vo viestanskom nárečí.
V minulosti boli slávnosti doplnené o bojový turnaj, ktorý sa konal na pláži
Scialmarino a svoje sily si v ňom zmerali všetci jazdci, ktorí sa zúčastnili
na sprievode. Do polovice 19. storočia medzi obyvateľmi Vieste počas osláv
bolo cítiť strach a obavy z prípadnej ´návštevy´ pirátov, pretože v tom
období bolo stále možné vidieť tajne vylodených Turkov postávať na uliciach
s úmyslom okrádať pútnikov alebo ich zajať do otroctva. Preto obyvatelia
zostavovali ozbrojenú armádu, ktorá mala dbať o pokojný priebeh osláv. Jej
veliteľom bol správca mestskej pokladnice a v predvečer hlavnej slávnosti sa
vojsko zoradilo pred hradbami, z brány vyšiel kastelán a odovzdal správcovi
veliteľské žezlo, a ten dozeral na všetko, čo sa týkalo nadchádzajúceho dňa.
Organizoval hliadky proti pirátom a lupičom, riadil procesiu, dokonca bol
zodpovedný aj za osvetlenie samotnej Madony v sprievode. Po skončení
procesie sa zopakovala ceremónia výmeny žezla pred hradbami: Správca
pokladnice predal žezlo kastelánovi.
V Merine, po oslavnej piesni ´Te Deum´ (Tebe Bože) a požehnaní pôdy sa
pútnici občerstvia a v skorých popoludňajších hodinách sa sprievod vracia
späť do mesta. Na tejto ceste je Madona otočená tvárou ku krajine. Celá púť
je dlhá asi 15 km, cesta tam aj späť. Večer, pri návrate do mesta sprievod
prechádza popod osvetlené oblúky umiestnené na hlavnom korze a zastaví sa na
námestí, odkiaľ Madona ´pozoruje´ slávnostný ohňostroj. Po ňom odnesú sochu
späť do Katedrály. Už bez nej sa koná slávnostná prechádzka („strusc“), na
Námestí Vittoria Emanuela sa na tribúne koná koncert a všetko sa zavŕši o
polnoci ďalším ohňostrojom.
Nasledujúci deň ráno po slávnostnej omši v Katedrále premiestnia sochu späť
do kaplnky. Večer sa na námestí znovu koná koncert a celá slávnosť končí
obrovským ohňostrojom. |